Po kratších lokálnejších výletoch prišiel cestovný víkend viacdňového formátu. V Tatrách.
Minulý rok sme to pomerne vystihli – málinko ľudí, fajn ubytovanie, nakoniec znesiteľné počasie. Tentoraz sme, mám pocit, natrafili ešte na priaznivejšie podmienky aspoň väčšinu dní.
Naša púť sa začala v piatok doobeda, kedy sme sa, už plne skúsení nepredvídateľnosťou počasia, nalodili do auta s taškou ako survival kitom rôznych stupňov teploty či poveternostných podmienok.
Po príchode do Popradu sme sa, po neskorom obede, zubačkou presunuli do Tatranskej Lomnice, kde nás čakala úvodná vychádzková okružná trasa cez Náučný chodník Pramenisko, ktorého chodník k nemu začína pri herbáriu Botanickej záhrade. Samotný chodník údajne nemá viac ako kilometer a celý okruh sa dá prejsť za približne dve hodiny. Áno, prejsť by sa dal, no keď prirátame rozjímanie a zaznamenávanie okolia, dve hodiny sú úplne nereálne. A teda aj boli. Za to prechádzka mokraďou bola príjemná a bez stretu s ďalšími ľudmi, čo je trochu smutné, lebo veď aha, aká to bola krása.
A tadiaľto naspäť.
V piatok večer nás čakala dôležitá úloha – naplánovať, kam pôjdeme nasledujúci deň. Letmú predstavu, čo by sme chceli vidieť, tak nahradil jasný rozvrh, kedy kde budeme. 9:58 – 17:00, tak to vyjde akurát.
Tu si predstav taký ten zvuk naskakujúcich písmen ako v superšpiónskom filme -> Sobota, desať hodín ráno – Tatranská Polianka. ↑
Po rýchlom malom nákupe nasledoval rýchly dlhý beh stanicou, aby sme zamedzili časový sklz už hneď zrána – dobehli sme snáď na sekundu presne, a tak sme teda šťastne začali našu malebne naplánovanú túru. Prvou zastávkou bol Sliezky dom, respektíve číročisté Velické pleso. Z predpokladaného času dojazdu 2:20 sme cestu natiahli o pol hodinu, čo je stále v norme. Cesta tam po zelenej bola príjemná, priemerne náročná, dláždená kameňmi, kde-tu sa stočila pozdĺž vody a poskytla nám žblnkotajúce výhľady a prechody cez niekoľké mostíky.
← Vľavo vidno kúsok Velického plesa, nad kamenistou cestou vpravo zurčí Velický vodopád. ↑→
A na vodopád sme sa šli pozrieť pekne zblízka. Zvrchu to bude vidno úplne parádne! vraveli sme si cestou k ceste hore. Ako sme stúpali vyššie, okolie zahaľoval hustý opar a z výhľadu sme mali mliečnu stenu. Od Velického plesa sme sa hore dostali za pol hodinu a pobudli sme tam takmer dvakrát tak dlho. Posvačili sme, pokochali sa a pokračovali sme ďalej.
Snové.
Oblačno prichádzalo a odchádzalo.
↑ Tu už vidno Velické pleso v celej jeho kráse.
Smer k, hodinu vzdialenému, Batizovskému plesu. ↑ Tu už zmiešaný les vystriedala kosodrevina a my sme sa začali ocitať v oblakoch. Cesta už nebola dláždená kameňmi, ale balvanmi, po ktorých sa šlo, hlavne spočiatku, dobre rezko. Po hodine a pol tieto polhodiny navyše by mali mať nejaké pomenovanie kráčania s cieľom v nedohľadne, hlavne kvôli hmle/oblakom, a vidinou pauzy a oddychu sme sa dostali k plesu zasadeného do tohto megalomanského kamenistého okolia.
↑ Batizovské pleso.
Tu prišiel najväčší škrt cez čas, kroky, sily, odhad. Ono by sa možno dalo prejsť cez kamene na druhú stranu a pokračovať po červenej značke, keby nie sú pod vodou a tie nad vodou bližšie k sebe. Keďže nám teda táto tak dvadsaťkrát jednoduchšia cesta nebola prístupná a nadelená vyššími silami, celé pleso sme si, chtiac-nechtiac, museli obísť dookola. Po kameňoch balvanoch. Cítiac sa ako v Ceste do stredu Zeme sme asi v pätine tohto mordovania objavili nenápadné značky, že ideme dobre a nie sme až takí tragédi, že ho celé obchádzame – kamienkové vežičky od podobne zdrvených turistov #faithinhumanityrestored. Teda, trvalo to dlhšie, než sa na prvý pohľad zdalo, ale zase o dobrodružstvo navyše.
Z Batizovského plesa sme sa následne vybrali do našej predpredposlednej zastávky, Sedla pod Ostrvou. Znova, z hodiny a pol boli približne hodiny dve – plné hmly, predzvesti dažďa, búrky a podobných neduhov. Našťastie to však zostalo len pri predzvestiach a obišli sme kvapky dažďa. Z balvanovej trasy pomedzi kosodrevinu sa väčšmi stala cesta po kameňoch pomedzi ďalšie kamene na kameni kámen tururu s vedomím, že desiatok metrov nad nimi už naozaj nič nie je. Aha, a aký sme mali, aspoň zatiaľ, reálny čas? 18:20 sme dorazili k smerovníku Sedlo pod Ostrvou na tú piatu sme to už asi nestihli.
Ostrva už potom bola ozaj len na skok – minútka a boli sme hore, odkiaľ sa nám naskytol spektakulárny výhľad na našu finálnu destináciu.
Majestátne vyzerajúce Popradské pleso nám alebo najmä našim kolenám bolo celú cestu zrnkom nádeje, že už budeme dole. Ďalšia, tentoraz nekonečná, hodina (reálne hodina dvadsať) po červenej a finálne sme zakotvili pri zaslúžených buchtách a haluškách. Čakalo nás už len posledné šľapanie – na TEŽ Popradské pleso. Stmievaním sme rekordne rýchlym tempom zbehli na vyľudnenú zastávku, na ktorej sme cestou ráno videli hemžiť sa ľudí hlavu na hlave – o pol desiatej sme si ešte polhodinu posedeli, kým príde vláčik správnym smerom. Hodina ním naspäť do Popradu a o pol dvanástej sme po celodenno-celodennej túre prišli na hotel, kde sme mohli vymýšľať program na ďalší deň a s pocitom zadosťučinenia a prejdenými takmer 43 tisíckami krokov ísť spať.
Nedeľa. Finálny deň hodný ľahšej turistickej prechádzky. Zobrali sme sa na nami už známy Hrebienok – lanovkou, a odtiaľ popri viacerých vodopádoch k Lomnickej vyhliadke, ku ktorej by sme sa iste dostali, ak by existovala odbočka, ktorou sme sa mali vydať. Stihli sme aj mohutnejší dážď cestou nahor, ktorý teda rozhodne neuľahčoval kráčanie po hladkých kameňoch. Poldňová vychádzkovejšia túra nám ale nezostala nič dlžná, pretože príroda a výhľady boli tak či tak očarujúce.
„Aha, to sú ešte Tatry, tie už nebudeme o chvíľu vidieť.“
Ešte nás čakala posiľňovacia zastávka v Krajinke a potom niekoľkohodinová cesta do domov.
↓ Autentickú atmosféru možno zhliadnuť aj vo videu nižšie. ↓
