Skutočne mi to príde akoby to bolo včera a vidím sa, ako neisto vchádzam prvý (a posledný) raz hlavným (dôraz na hlavným) vchodom do športovej haly s úlohou fotiť volejbal. A ako mi stále nejak nejde do hlavy, že si môžem pobehovať okolo banerov na palubovke.
Po prvom podaní, ak vynecháme nástup a podobne, som pochopila, že moje aké-také znalosti o tomto športe mi akosi nestačia a vlastne absolútne neviem, o čo ide. No po chvíli sledovania hry, mi padol kameň zo srdca (a ku dnešnému dňu môžem s radosťou povedať, že sa voľačo z pravidiel na mňa nalepilo).
A tak som sa, nie náhodou, pozrela pred zápasom pri ukladaní fotiek zo stredajšieho Komárna na názov priečinka z tohto prvého zápasu a uvedomila som si, že veď to je presne rok!
K fotkám poviem len to, že pri pohľade na niektoré sa iba usmejem. A vidím, že časom som nazbierala akési know-how a skúsenosti. A hlavne také veci ako predvídavosť, rýchlosť, vedieť sa prispôsobiť podmienkam (časovým, priestorovým či svetelným) a všetko si všímať – najmä loptu.
Baví ma to. Mega najviac.
Pár fotiek na porovnanie. (Vľavo: 12. 04. 2014, vpravo: 12. 04. 2015)
Po dvadsiatich deviatich zápasoch tejto sezóny a pár tisícoch fotiek takáto spoločná :)
