LST 2017

LST 2017

Stále mám v konceptoch rozpísaný post k minuloročnému táboru – tiež som ho začala uceľovať niekedy v auguste, ale i keď to bol „môj“ prvý tábor a cítila som k nemu veľa emócií, doteraz som sa k nemu plnohodnotne nedostala dokončiť ho naozaj. Tento rok však musím.

Nedeľa šestnásteho ráno, zúfalá z trojhodinového spánku po dokončovaní programu a balení sa, tlačím posledné nezbalené veci do batohu – seriózne, otrasnejšie som sa v živote nezbalila, ale nejak mi to tento rok nešlo. Pár krabíc po vrch naplnených predmetmi, o ktorých som bola sme boli presvedčené, že využijeme už čakali naložené v aute a tak nám už nič nebránilo vyraziť zaviezť ich.
Sediac v aute, znova na mňa prišla jedna z mojich nostalgicko-melancholických chvíľ, pretože ako sa to už môže začať diať? Po mesiacoch príprav a utešovania, že veď ešte je tábor ďaleko a máme na všetko čas, zrazu prišiel deň, kedy sa musím ponáhľať na táborisko a späť a na stanicu a späť na táborisko a všetko začať, a zjesť, čo som si navarila, pretože tam už nebude čas na nijaké dochucovanie.
Ako sme míňali okolitú krajinu a vlnili sa cez všetky zatáčky, cítila som sa ako päťročná, ktorá lapí v sedadle jednej z našich Škodoviek, ktoré sme mali, smerujúc navštíviť môjho brata na tábor. Tento extrémny pocit sa onedlho vystriedal so spomienkou spred dvoch rokov, kedy ma prostredie uchvátilo – a nebolo tomu inak ani tento rok.
Veci vyložené, posledných pár hodín doma i posledný domácky obed pred týždňom táborovej stravy. Posledné úpravy, dotlače záložných dokumentov či vecí, „ktoré by sme mohli využiť“. Že som si zaniesla veci popredu? S predstihom a ďalším plným batohom som si to namierila na stanicu.

A všetko sa začalo. Baby s kuframi, batohmi, spacákmi a všetkým postupne prichádzali a bola nás tam pekná hŕba. Teda, aj tých vecí. Posledné čakačky a príchody, lúčenia s rodičmi a mohli sme vyraziť.


Po zdanlivo nekonečnej ceste sme sa plnohodnotne zabývali, spoznali sa trochu pár zoznamovacími hrami a otvorili tajuplné obálky so svojím osobným kódom a kartičkou totožnosti.

Pretože v rokoch, kedy už príroda nie je taká, akú sme ju poznali, si treba chrániť zdravie – teda, aspoň my sme si to mysleli a preto sme zadali dievčatám ťažkú úlohu – zachrániť svet.

Na začiatok bolo treba trochu drámy.

A postupne čas i program plynul. Snáď závratnou rýchlosťou! Kde sú časy, keď mal deň na tábore aspoň týždeň?

Cestou na výlet. Motivácia šľapať? Vedieť, že hore si dáš chleba s paštétou.



A tiež vidieť, že to stálo za to. Hoc to nie je Ostrá ani Tlstá, stále to je príjemný pohľad i pocit pre všetkých mladších, že to zvládli.


Jedna spoločná neprítomná. :)


To isté miesto, ten istý výhľad, no zhruba o desať hodín skôr (v iný deň) – ranný výstup za západom slnka, ktoré sa nám šikovne schovávalo za prefíkané oblaky.


Nakoniec sme sa však ho dočkali, i keď na vyhliadke schádzajúc späť, no z radosti nám to rozhodne neubralo!

Majka cestou naspäť do táboriska.

Potom tu boli večery ako tento ↑ a úplne najúprimnejšie – zbožňujem to. Okrem hádiek, čo budeme raňajkovať či prechádzke po púšti – cháp hranie najklasickejších hier – zbožňujem práve to, keď sa rozprávame. Zbožňujem dumky. Sedieť okolo ohňa, sledovať ako ho niekto udržiava pretože, hoc je to hanba ako svet, mne vždy zdochne. #Fiskamajster Spoznávať ľudí. Pozorovať, ako sa rozvíja diskusia, ako každému v tej chvíli príde prirodzené povedať aj niečo, čo by bežne nevyriekol. Uvedomiť si, ako som tam s nimi rada.

Možno som len sentimentálna alebo zásadová, no jakživ som takýto program v típku brala veľmi osobne a držala som sa, a stále držím, akéhosi nepísaného pravidla „čo sa povie tu, tu aj zostane“.
No chcem niečo spomenúť. Keď som mesiace predtým premýšľala, o čom by som chcela spraviť dumku, stále mi niekde v pozadí mysle poskakovala myšlienka, že by som veľmi rada niečo spravila o šťastí, ktoré je pre mňa akýmsi komplexom všetkého – si zdravý – si šťastný, pociťuješ lásku? – si šťastný, darí sa ti v niečom, na čom ti záleží – si šťastný a tak ďalej, you get the idea. Osnovu programu som rozvila absolútne fundamentálnymi otázkami na ktoré som už kvázi mala utvorené aj vlastné odpovede a ktoré na mieste vždy zabudnem a hotovo.
Konkrétny bod obdobného opaku našej večernej témy však rozpútal viacero vĺn spomienok. Ani neviem, ako to definovať a rozviť ďalej, a či vôbec. Jednoducho – silné momenty so silnými mladými ľuďmi. A vážim si to.

↑ Pred štrnástimi rokmi a teraz ↑


Ako aj pri večeroch v típku i táboráky nesú svoju dávku sentimentu. Nikto nemôže povedať, že sa nikdy nezadíval do praskotu a tanca iskričiek a v hlave mu nevírilo tisíc myšlienok. A to je na tom to krásne, ľudské.

Stále je to o ľuďoch, ale už nie z toho „sebeckého“ hľadiska, skôr o zodpovednosti voči druhým. Pochopiť ich, dať im možnosť, vypočuť ich, nájsť pre nich vždy tie správne slová, prekonať seba, myslieť prv na iných, počuť i nevypovedané, všímať si… Snažiť sa o to.
Čo je potešujúce? Keď všetko šľape ako má. Keď nepotrebuje byť vyplnená každá jedna minúta, no aj tak sa všetci bavia a majú čas i na seba. Keď vieš, že na to všetko nie si sama a máš ľudí, ktorí sú ochotní v tom byť s tebou. Keď nikto zbytočne nestresuje a všetko má svoj spád.

A takto by som to uzavrela – na takýto pohodový tábor sa budem tešiť aj do budúcna.